Na Kubu sme sa vybrali v zostave dva páry: ja (Renata) s Romanom a Adrika s Peťom. Išli sme na 18 dní, v termíne 25.11. – 14.12. 2015. Rozhodli sme sa, že Kubu precestujeme prenajatým autom, ktoré sa už pri štyroch ľuďoch oplatí. Vytýčili sme si trasu Varadero – Santa Clara – Cayo Coco a Cayo Gulliermo – Trinidad – Playa Girón – Viňales s výletmi na Cayo Jutias a Cayo Levisa – Havana a nakoniec opäť Varadero.
Na Varadere a na Cayo Coco sme si vopred rezervovali hotely, ostatné dni sme plánovali prespávať u Kubáncov doma, aby sme sa pokiaľ možno čo najviac priblížili k životu bežných Kubáncov a mali možnosť aspoň trocha ich spoznať. Ani jeden z nás nehovorí po španielsky, čo nás bohužiaľ oberalo o možnosť baviť sa s Kubáncami bez rečovej bariéry. Cieľom cesty bolo vyskúšať zo všetkého trocha, pár dní preležať na plážach, potápať sa, pozrieť si pamiatky a hlavne si oddýchnuť.
SITUÁCIA NA KUBE
Na Kubu sme prišli v čase, keď sa obrovským spôsobom mení. Mnohé z vecí, ktoré sme na Kube videli, nám pripomínali Slovensko pred 25 rokmi.
Kuba pod vedením Fidela Castra fungovala od šesťdesiatych rokov hlavne v duchu spolupráce so Sovietskym zväzom. Obchody so socialistickým blokom pomáhali Kube prekonávať dopad amerického embarga. Po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 nastalo na Kube obdobie veľkej ekonomickej krízy, známe pod názvom Periodo especial (Špeciálne obdobie). Najťažšie boli roky 1991 – 1994, potom smerom ku koncu desaťročia sa situácia postupne trocha zlepšovala. Špeciálne obdobie sa vyznačovalo hlavne obrovským nedostatkom pohonných hmôt, ktorý nastal po zrušení dodávok ropných produktov zo Sovietskeho zväzu. Doslova zo dňa na deň krajina stratila približne 80% svojho importu, 80% svojho exportu a hrubý domáci produkt klesol o 34%. Takmer sa zastavil dovoz potravín a liekov. Sovietsky zväz dlhodobo dodával Kube ropu, ktorú Kuba využívala a to, čo nespotrebovala, ďalej vyvážala. Čiže ropa bola druhým najväčším vývozným artiklom Kuby. S príchodom Špeciálneho obdobia dovoz ropy klesol na 10% predchádzajúceho objemu. Okamžite nastala paralýza dopravy, priemyslu a poľnohospodárstva. Veľmi rýchlo začal byť nedostatok hnojív a pesticídov (ktoré sa vyrábali z ropy) a nedostatok jedla. Spotreba jedla klesla na jednu pätinu predchádzajúceho objemu a priemerný Kubánec počas tohto obdobia stratil tretinu svojej váhy. Ako im asi bolo, napovedá informácia, že v tomto čase zjedli Kubánci takmer všetky svoje mačky a z havanskej ZOO sa stratili pávy, bizóny a pštrosom podobné vtáky nandu.
Situácia na Kube sa s prelomom tisícročí začala postupne zlepšovať, pomohol im hlavne Hugo Chavez, ktorý po svojom nástupe k moci v roku 1999 začal Kubáncov zásobovať. Popri cestách na Kube sme videli bilbordy s jeho fotkou a nápisom Hugo Chavez – náš najlepší priateľ.
Ale toto obdobie v Kubáncoch zostalo a to, akí sú dnes, je výsledkom aj Špeciálneho obdobia. Naučili sa ako prežiť, ako vyťažiť z akejkoľvek príležitosti, ktorá sa im naskytne a ako si zohnať to, čo potrebujú.
Celý svet čakal, že keď Fidel zomrie, nabehnú na Kubu Američania, socialstický režim sa skončí a začne sa trhové hospodárstvo. Nikto asi neočakával, že sa stane taká vec, aká sa stala. Že Fidel odovzdá moc bratovi Raulovi a ten že začne Kubu pretvárať úplne iným smerom. Vyzerá to, ako keby Raul začal na Kube budovať akýsi čínsky model socializmu s trhovým hospodárstvom. Umožnil ľuďom začať podnikať, cestovať, povolil internet a mnohé ďalšie veci. Preto som napísala, že sme videli paralely so Slovenskom pre 25 rokmi. Na Kube totiž začína byť vidieť veľký rozdiel medzi tými, ktorí žijú po starom (z mesačného platu 20 – 30 dolárov) a tými, ktorí majú prístup k turistom a môžu si zarobiť. Tento jav tu bol už aj v minulosti, ale teraz je to oveľa výraznejšie. Rozdiely začínajú byť obrovské. Neviem odhadnúť, čo to spraví s kubánskou spoločnosťou. A samozrejme ani to, čo ďalej urobí Raul a čo sa stane, keď zomrie aj on.
Takisto si neviem vôbec predstaviť, čo asi prežívajú Kubánci, ktorí pred dvoma rokmi nemali absolútne prístup k internetu a teraz majú na námestiach wifi a zrazu má každý druhý z nich smartfón a sedí na lavičke a surfuje. Alebo ako sa cíti rodina, čo doteraz žila z 20 dolárov mesačne a teraz dostane 80 dolárov za to, že povozí štyroch turistov štyri hodiny na svojich koňoch v rámci svojej novej oficiálnej živnosti ako turistický sprievodca. Bude to určite zaujímavé sledovať.
25.11.2015 STREDA: VARADERO
Prvá vec, ktorú sme na našej ceste zažili, bolo že Peťovi s Adrikou sa na Schwechate rozpadol kufor 🙂 Museli si kúpiť na letisku nový a v letištnej hale preložiť všetky veci.
Leteli sme najprv spojom Viedeň – Dusseldorf (6:35 – 8:05) a potom Dusseldorf – Varadero (9:20 – 14:05). Auto sme nechali na letisku, stálo nás to 64 EUR.
Po prílete do Varadera sme vymenili obidve dvojice po 1000 EUR za konvertibilné pesos (CUC). Dali nám to v dvadsiatkach, kurz bol 1,0223.
Taxíky na Varadero majú jednotnú sadzbu 36 CUC. Skúšali sme sa dohodnúť s vodičmi zájazdových autobusov smerujúcich na Varadero, ale lepšiu cenu nám nikto nedal. Cesta do hotela trvala 40 minút. Bývali sme v štvorhviezdičkovom hoteli Sol Sirenas. Mali sme rezervovaný pekný apartmán s dvoma samostatnými spálňami a kúpeľňami a so spoločnou “obývačkou”, otočený k oceánu. Služby all inclusive.
Všetky hotely na Kube vlastní minimálne z 51% štát a spravuje ich jedna z piatich štátnych cestovných agentúr. Islazul je najlacnejšia a cestujú s ňou Kubánci, ktorí platia v národnej mene. O stupienok vyššie je Cubanacán, nasleduje Gaviota a Gran Caribe. Špeciálne v Havane funguje Habaguanex, ktorý je kapitola sám o sebe (popíšem nižšie). Okrem Islazulu sú všetky hotely určené pre turistov. Do roku 2008 do nich mali Kubánci zakázaný vstup. Teraz majú vstup voľný do všetkých hotelov na Kube, ale väčšinou si ich nemôžu dovoliť, takže ich tam zatiaľ nestretnete.
Za najluxusnejšími hotelmi na Kube stoja väčšinou zahraničné siete hotelov, napríklad Sol Meliá alebo Iberostar, ktoré ich prevádzkujú spolu s Cubanacanom, Gaviotou alebo Gran Caribe.
Pláž v našom hoteli Sol Sirenas Coral je krásna, kúpať sa ale nedalo kvôli veľkým vlnám. Zvyšok dňa sme teda strávili na pláži a v hotelových baroch, kde sme postupne začali vnikať do tajov kubánskeho rumu 🙂
26. 11.2015 ŠTVRTOK: VARADERO
Po raňajkách sme chceli hlavne vybaviť prenájom auta, kedže rezervácie zo Slovenska nejak nevychádzali podľa našich predstáv. Po tom, čo sme nepochodili v malej kancelárii oproti hotelu (nemali nič voľné), sme uspeli u aziatsky vyzerajúceho pána, ktorého sme volali El Chino. S El Chinom sme si dohodli prenájom čínskeho vozidla v kategórii economico od 28.11. do 9.12. za cenu 970 CUC. Potom sme išli na pláž, stále sa však nedalo kúpať, tak sme sa slnili.
Po obede sme sa išli obliecť a vyrazili sme na výlet po Varadere. Premáva tu okružný turistický autobus za 5 CUC na osobu a deň. Odviezli sme sa na úplný cíp Varadera do prístavu a cestou späť sme sa zastavili v obchodnom dome Plaza America. Vedeli sme o viacerých miestnych atrakciách, ale ani jedna sa nám nezdala skutočne hodná návštevy a tak sme ich vynechali. Kúpili sme vzorky rumov Havana Club, aby sme mohli skúsiť, ktorý nám chutí najviac a ktorý budeme kupovať, a aj cigary. Po návrate pred večerou sme urobili prvú ochutnávku.
27.11.2015 PIATOK: VARADERO
Dnešný deň sme strávili na pláži. Bolo krásne. Stále fúkalo, takže zasa sa nedalo kúpať (zakazovala to červená vlajka na pláži), takže sme sa poobede kúpali aspoň v hotelovom bazéne.
Po večeri sme sa za 10 CUC odviezli taxíkom do The Beatles baru, kde večer bývajú koncerty rockových kapiel, čo hrajú cover verzie. Hrala kapela The Blues Connection. Mali troch rôznych spevákov, ktorí sa striedali. Koncert bol vonku v záhrade, bolo absolútne natrieskané (odhladli sme to tak na 300 ľudí) a bolo to super! Naspäť do hotela sme sa doviezli opäť taxíkom, ale tentoraz kabrielotem Chevroletom. Cena bola rovnaká – 10 CUC, ale jazda veteránom bola oveľa zábavnejšia.
28.11.2015 SOBOTA: VARADERO – SANTA CLARA
Keď sme si prišli vyzdvihnúť auto, El Chino nám povedal, že bohužiaľ to čínske auto nemá, ale môže nám ponúknuť Peugeot 207 s automatom, ktorý je samozrejme drahší. Po dlhšom doťahovaní nám spustil z navrhovanej ceny a my sme sa rozhodli zobrať auto len na 10 dní (do 8.12.), takže výsledná cena bola 965 CUC. El Chino nám v cene prenájmu dal aj rôzne poučenia a rady na cestu a aj “super GPS” (papierovú mapu Kuby). :-).
Auto je celkom ok, aj keď nám zostali v ruke kľučky a strašne škrípu brzdy 🙂 Keď sme išli cez nejakú dedinu, všetci sa za nami otáčali. V mestskom hluku to už docela zanikalo 🙂 Auto nemalo anténu, takže sa nedlo chytiť rádio. Rozhodli sme sa, že si v Santa Clare určite kúpime CDčko.
Vydali sme sa teda do Santa Clary, univerzitného mesta, ktoré sa spája hlavne s Che Guevarom a revolučnou históriou.
Odohrala sa tu posledná bitka Kubánskej revolúcie v roku 1958. Mesto vtedy napadli dve partizánske skupiny – jedna vedená Ernestom Che Guevarom a jedna vedená Camilom Cienfuegom. Guevarova skupina najprv zajala posádku v meste Fomento. Potom Guevarovi vojaci s použitím buldozéra zničili koľajnice a vykoľajili vlak plný vojakov a zásob, ktorý poslal Batista. V tom istom čase Cienfuegova skupina porazila vojenskú posádku v bitke pri Yaguajay blízko mesta. 31. decembra 1958 spojené sily Guevaru a Cienfuega (spolu s ďalšími revolucionármi pod vedením Wiliama Alexandra Morgana) napadli Santa Claru. Boj bol chaotický, obrancovia boli demoralizovaní, niektorí utiekli, iní sa vzdali bez výstrelu. Poobede bolo mesto dobité. Toto víťazstvo Castrových vojsk sa považuje za rozhodujúci moment Kubánskej revolúcie, pretože Batista do 12 hodín utiekol z Kuby a Revolúcia zvíťazila.
Po príchode do Santa Clary okolo tretej sme po určitom hľadaní našli naše ubytovanie – mali sme si prenajať izby u Kubáncov doma (tzv. casa particular).
Casa particular je asi najlepší spôsob, ako môže cudzinec prebývať na Kube a zároveň čo najviac vidieť zo života bežného Kubánca. Každý dom, ktorý prenajíma izby turistom, je označený modrým znakom, ktorý vyzerá ako kotva (v skutočnosti ale doteraz nevieme, čo predstavuje). Na Kube sú tisícky casas a všetky stoja od 15 do 50 CUC na noc za izbu. Od roku 2011 sa v tomto smere zvoľnili zákony a prenajímatelia môžu dnes prenajímať aj viacero izieb, ak majú dostatok miesta (mnohých sme videli pracovať na rôznych prístavbách). Platia mesačnú daň za každú izbu, ktorej výška sa odvíja od lokality (plus ďalší poplatok za parkovanie). Tieto dane musia platiť mesačne, a to bez ohľadu na to, či svoju casu obsadia, alebo ju budú mať prázdnu. Domáci si musí viesť evidenciu všetkých ubytovaných hostí a do 24 hodín ich musí nahlásiť úradom. Majiteľ môže vo svojej case podávať aj jedlo (raňajky stoja väčšinou 5 CUC, večera 10 – 12 CUC , pričom za dvanásť býva väčšinou homár). Casa musí spĺňať určitý štandard a jeho dodržanie kontrolujú pravidelné inšpekcie. Kontrola sa presvedčí, že izby sú čisté a bezpečné a že každá izba má svoju vlastnú kúpeľňu, teplú vodu a klimatizáciu. V izbách zvyčajne býva aj ventilátor a chladnička, často aj terasa, televízor, trezor, prípadne kuchynka a parkovacie miesto.
Naša skúsenosť je, že keď si človek zabezpečí ubytovanie dostatočne dopredu a vyberie si podľa odporúčaní, môže byť bývanie v case úžasným zážitkom. Niektoré z nich sú doslova magické miesta, krásne koloniálne alebo aj novšie domy s perfektnou atmosférou. Ak máte šťastie aj na sympatických domácich, čo vedia robiť dobré drinky z čerstvého ovocia a dobrého rumu a ak má casa aj záhradu alebo terasu na streche, zažijete niečo, čo sa absolútne odlišuje od vašej bežnej skúsenosti. Večná škoda, že nehovoríme po španielsky, dokonalé by bolo sedieť s domácimi večer v záhrade pri cigare a baviť sa s nimi o živote na Kube.
Náš domáci sa volal Pino a chvíľu trvalo, kým sme ho našli, pretože jeho ulica mala dva rôzne domy na dvoch rôznych koncoch s rovnakým číslom 14. Hostal La Casa de Pino.
Izby boli super, aj Pino bol sympatický. Rezervovali sme si na večer stôl v reštaurácii Casa Florida, ktorú v sprievodcovi Lonely Planet veľmi vychválili.
Sprievodca Lonely Planet bol celkovo veľmi užitočný pomocník na cestách a videli sme ho v ruke takmer každého cudzinca. Vo vysokej sezóne sú ale ním odporúčané ubytovania beznádejne vypredané, pretože ich každý skúša ako prvé.
Medzitým sme si na rohu kúpili pizzu a keď sme ju v parku zjedli, išli sme si pozrieť Che Guevarov buldozér, kde sme si urobili zopár fotiek. Mimochodom Park Vidal sme premenovali na Park Wifi. Bol plný ľudí ktorí držali telefóny, tablety a počítače a viseli na internete. Cestou späť od Che Guevarovho buldozéra sme nakukli do známeho miestneho podniku El Mejunje, kde večer prebiehajú koncerty a rôzne kultúrne podujatia.
Ešte sme sa trocha pomotali a išli sme do Floridy. Tam sa nám veľmi páčilo – prostredie, atmosféra, obsluha, jedlo, pitie, hudba… Hral nám veľmi precítený mladý muž tenkým hlasom romantické piesne, bolo to super :-). Potom sme ho ešte spomínali a nazývali sme ho Miništrant. Dali sme si špecialitu podniku – homára a krevety v rajčinovej omáčke, Adrika mala grilovaný rybací filet a Peťo hovädzie na cesnaku a bylinkách. Pili sme Cuba Limón – drink s rumom a citrónom (alebo liemtkou?) a fakt sme cítili že na rume nešetrili.
Sedeli sme v záhradnej časti a počas večere pár krát silno pršalo. Majiteľ nad nami vždy rýchlo roztiahol markízy.
29.11.2015 NEDEĽA: SANTA CLARA – CAYO COCO
Ráno sme dostali u Pina výborné raňajky. Domáci, u ktorých smepočas nášho pobytu bývali v casas particulares, podávali všetci do jedného rovnaké jedlá, ktoré boli dokonca všade aj podobne naservírované. Vždy sme diskutovali, či majú skladbu jedálnička pre turistov predpísanú.
Na raňajky sme mali vždy džbán ovocnej šťavy a čerstvé zrelé výborné ovocie: ananásy, banány, pomaranče, grepy, papáju a guávu. Prišli sme práve keď nebola sezóna manga, ale keď dozrieva, podávajú aj mango (mangové stromy sú všade). Ďalej sa podávala zelenina (tej sme tam zasa až tak veľa nezažili). Na stole bolo vždy maslo, med alebo džem, pečivo, šunka a syr. Ďalej sme dostali vždy vajíčka na spôsob, aký si vyberieme a nakoniec bolo často niečo sladké, väčšinou palacinky. Podávala sa aj kubánska káva, čaj bol trocha problém, nie vždy bol – je to nedostatkový tovar, podobne, ako servítky.
Keď sme sa najedli, vyplatili sme účet, Pino nám ešte poradil zopár vecí ohľadne dnešného programu a vyrazili sme do mesta. Najprv sme sa išli opýtať do Park Vidal, či je dnes otvorená tabaková továreň, keďže je nedeľa. Je zavretá. Potom sme v predajni ARTEX kúpili do auta CD s tradičnou kubánskou hudbou a išli sme peši do Che Guevarovho mauzólea/múzea. Cesta trvala asi 30 minút. Tam sme šli cez zastrčené uličky, naspäť cez “bulvár”. Pozreli sme si, ako žijú bežní Kubánci. Takmer vo všetkých domoch už blikali umelé vianočné stromčeky.
Na mieste bola socha Che Guevaru v nadživotnej veľkosti, jeho pozostatky plus pozostatky jeho spolubojovníkov z Bolívie a múzeum s jeho osobnými vecami. Celá expozícia sa mi veľmi páčila.
Následne sme absolvovali 4 hodinovú cestu autom na Cayo Coco. Hotel Sol Cayo Coco sa nám páči viac ako ten na Varaderu. Dali sme si pár drinkov v bare a potom sme šli na večeru. Večer bol v plážovom bare program. Nejaký pán spieval španielske šlágre a potom kapela Citadela hrala rockové hity.
30.11.2015 PONDELOK: CAYO COCO
Tento hotel sa nám páči oveľa viac ako ten varaderský, je tu lepšie jedlo, prostredie aj personál. Proste všetko je lepšie. Prialo nám aj počasie, dnes sme sa konečne aj kúpali.
Poobede sme objednali ubytovanie v Trinidade a potvrdili Playa Giron. Večer bolo v hoteli predstavenie tanečnej skupiny – taký malý kabaret. Tancovali pekne.
1.12:2015 UTOROK: CAYO COCO, CAYO GULLIERMO
Po raňajkách sme si vybavili voucher do sesterského hotela Sol Cayo Gulliermo a vybrali sme sa na susedný ostrov Cayo Gulliermo autom. Cestovali sme asi 30 km a najprv sme zamierili na (vraj) jednu z 10 najkrajších pláží v Karibiku Playa Pilar. Cestou sme pozorovali a fotili plameniaky. Na playa Pilar bol absolútne jemný bledý piesok ako múka. Vyzeralo to tam dosť spustnuto, ale voda bola super, tak sme sa poriadne okúpali. Potom sme zamierili do hotela. Dali sme im voucher, oni nám dali náramky a my sme mohli využívať všetky služby.
Na pláži sme si len chvíľu poležali, ale ani sme sa nekúpali, lebo bola plná chalúh. Po hodinke opaľovania sme si dali obed a odviezli sa naspäť do nášho hotela, kde sme poobedie preležali pri bazéne. Peťo s Romanom si zahrali volejbal.
2.12.2015 STREDA: CAYO COCO – TRINIDAD
Ráno sme sa naposledy vybrali na našu hotelovú pláž a ako naschvál dnes bolo prvýkrát nádherné a bezveterné počasie. Okolo obeda sme si dali v bufete jedlo a vyrazili sme do Trinidadu, krásneho historického koloniálneho mesta. Zastavili sme sa na vyhliadke Mirador de la Loma del Puerto, odkiaľ je nádherný výhľad do údolia Valle de los Ingenios.
V Trinidade sme ubytovaní v case Nelson Fernández Rodriguez. Mali voľnú len jednu izbu s dvoma “dvojposteľami” za 25 CUC. Casa je veľmi pekná, má super terasu a robia zatiaľ najlepšiu Piňa Coladu (neskor sme zistili že žiadna ďalšia ju už neprekonala). Pod izbami dolu je reštaurácia El Dorado. Dali sme si tu výbornú včeru, aj s kopou drinkov sme platili 20 CUC na hlavu. Potom sme sedeli na terase a debužírovali. Hrala aj živá kapela.
3.12.2015 ŠTVRTOK: TRINIDAD – PLAYA GIRÓN
Po raňajkách na terase sme išli do mesta. Prešli sme sa do Museo Histórico Municipal s vyhliadkovou vežou. Trinidad je naozaj krásny. Zastavili sme sa aj v zmenárni, zamenili sme ďalších 1000 Eur na dvojicu. Potom sme sa zastavili v kancelárii Viazul a prebukovali sme autobus z Havany do Varadera na iný deň. Následne sme sadli do auta a vyrazili sme do Zátoky svíň (Playa Girón). Tam sme mali v pláne sa potápať v Karibiku. Máme kontakt na Ivette a Ronela, ktorý je šéf miestneho dive centra a zdá sa, že najvýznamnejšia potápačská osobnosť na Playa Girón.
Dorazili sme okolo tretej. V casa u Ivette a Ronela sme sa opýtali, kde je Casa Kasey (Ronelov synovec), kde sme mali bývať, pretože priamo u nich už nebolo voľné. Keď sme to našli, odmietli sme to, pretože tam boli len v jednej malej izbe dve malé postele a my sme boli štyria. Potom sme boli pozrieť ešte pár ubytiek na okolí, ale boli všetky buď plné, alebo sa nám nepáčili. Nakoniec sme zakotvili u Teresy a Pancha Raudely. Dohodli sme si 2 noci, máme dve izby v domčeku za ich domom. My s Romanom sme dolu, Adrika s Peťom na poschodí. Je to tu celkovo bezútešnejšie ako v Trinidade alebo u Pina, ale domáci sú veľmi milí. Nevedia ani slovo po anglicky, dorozumievame sa posunkami. Dohodli sme si večeru na siedmu a išli sme na pláž.
Vybrali sme sa na pláž Caleta Buena. Je to jedna z dvoch miestnych all inclusive pláží. Za 15 CUC na deň tam človek môže využívať pekný areál, plážový bar, reštauráciu, lehátka a je tam aj dive centrum. Zátoku od mora oddeľuje útes a tak je voda v zátoke priezračná a pokojná. Voda tu v Karibiku je podľa nás oproti oceánu slanšia a teplejšia. My sme sa dnu do areálu Caleta Buena dostali za 10 CUC na 4 osoby, pretože bolo už pol štvrtej. Dali sme si drinky a okúpali sme sa. Reštaurácia bola už zavretá.
Okolo piatej sme išli naspäť do dediny a v miestnej reštaurácii sme si dali ešte štyria na polovicu dve jedlá, aby sme vydržali do večere. Potom sme sa v case osprchovali, oddýchli si a o siedmej nás prišli zavolať na večeru.
Kubánska kuchyňa sa podobá tej našej viac, ako sme čakali. Používajú podobné koreniny, jedlá nerobia príliš pálivé. Keď sme bývali priamo doma u Kubáncov, dostali sme paradoxne oveľa lepšiu stravu, ako v hoteloch (podotýkam ale, že sme bývali v dvoch hoteloch patriacich do rovnakej siete a nevieme, ako varia v hoteloch inde).
Večere, ktoré nám varili domáci, boli podobne bohaté ako raňajky a tiež sa stále opakovali (čo nám už po čase vadilo, pre zmenu chutí sme potom vyhľadávali reštaurácie). Mohli sme si vybrať, či si na večeru prosíme rybu, kura, hovädzie, bravčové alebo homára. Večera sa začínala zasa ovocím a ako predjedlo býval šalát. Nasledovala polievka, počas pobytu sme v rôznych casách dostali fazuľovú, výborný hustý tekvicový krém a aj zopár druhov zeleninových polievok. Prílohy tvorili chipsy z banánov (takmer nerozoznateľné od zemiakov) a tradičná ryža a čierna fazuľa. Všetko, čo nám uvarili, bolo zvyčajne výborné a zhodli sme sa, že Kubánky sú výborné kuchárky.
Ešte cestou do casy sme sa zastavili u Ivette kvoli potápaniu. Povedala nám, že Pancho, u ktorého bývame, je zhodou okolností vodič autobusu, ktorý ráno zváža potápačov do dive centra, ktoré vedie jej muž Ronel. Potešili sme sa a rozhodli sa, že ráno ideme s ním. Po večeri sme ešte prechádzali a diskutovali itinerár zvyšku dovolenky. Večer pršalo, tak sme veľmi dúfali, že zajtra bude pekne. Na potápanie na Kube sme sa veľmi tešili a tu na Playa Girón máme najlepšiu a skoro jedinú príležitosť počas nášho pobytu. Preto sme tu aj plánovali zostať viac dní, hoci na Playa Girón vlastne nič moc nie je – náš hlavný program sa má odohrávať pod hladinou.
4.12.2015 PIATOK: PLAYA GIRÓN
Takže lialo ako z krhly celú noc a následne aj celý deň. Celé doobedie sme sedeli na dvore pod strechou pri vianočnom stromčeku a netušili sme, čo teraz. Okolo obeda som dala synovi domácich Raulovi Denisovi pár CUC a obvolal a dohodol nám ubytovanie v Havane a vo Viňáles.
Potom sme sadli do auta a išli sme sa aspoň previezť. Autom sme sa v strašnom lejaku previezli až do Playa Largo, kde sme sa najedli. Jedlo bolo výborné. Cestou späť sme odbočili na vedľajšiu cestu, kde podľa tabule za 5 km mal byť nejaký pamätník 50. výročia, ale nevedeli sme, čoho 🙂 Tabule nás viedli do úplného zapadákova, kde nakoniec v lese bola veľká betónová hviezda s 50-kou a nejaké menšie drevené stavby. Netušili sme, kde sme a čo vidíme, nikoho sme nevideli a tak sme sa otočili a odišli sme bez toho, aby sme pochopili, kam sme to vlastne prišli. Podľa nápisu to s našou španielčinou vyzeralo, že si tu dal Fidel na večeru špagety carbonara. 🙂 Po návrate domov som to našla na nete a zistila som, že na tom mieste na Vianoce 1959 Fidel navštívil chudobných uhliarov a rozdelil sa s nimi o jedlo na štedrú večeru. Je tam teraz “múzeum” toho, ako žili títo veľmi chudobní obyvatelia Kuby a knižnica.
Cestou späť sme sa zastavili v múzeu venovanom invázii USA a vylodeniu tu v Zátoke sviní. Stálo to 2 CUC a bolo to zaujímavé. Dozvedeli sme sa okrem iného, že uhliari, ktorí tu pred revolúciou žili, boli veľmi veľmi chudobní, odzeraní od sveta, podvýživení a bez lekárskej starostlivosti. Videli sme ich fotky a fotky ich domov, nebolo im čo závidieť. Po víťazstve revolúcie sa ich život zmenil k lepšiemu, dostali sa k jedlu, zdravotnej starostlivosti a vzdelaniu. Z múzea sme išli na večeru naspäť do casy.
Doobeda mi Raul Denis urobil Piňa Coladu do ananásu a bola fakt výborná. Starý ujo Pancho zasa daroval chalanom cigary. My sme malému synovi Raula Denisa dali farbičky a Raula Denisa sme ponúkli slivovicou, troška sa podusil a netváril sa, že by mu nejak chutila 🙂
Poobede si Roman a Peťo posedeli na terase s cigarami a pivom (Bucanero je minochodom veľmi dobré), Adrika si pospala a ja som počúvala audioknihu a tiež oddychovala. Rozhodli sme sa, že ak zajtra ráno bude pršať, vyrazíme do Viňáles o deň skôr a kúpať a potápať sa budeme chodiť tam na Cayo Levisa.
5.12.2915 SOBOTA: PLAYA GIRÓN – VIŇÁLES
Ráno už síce nepršalo, ale aj tak sme sa rozhodli presunúť sa do Viňáles. Vyúčtovali sme sa s domácimi, nechali sme tu za ubytovanie, večere, raňajky, pivo a nealko 280 CUC.
Urobila som ešte jeden telefonát do Viňáles, či majú voľné aj dnes v noci a bolo to ok, tak sme vyrazili.
Cesta ubiehala rýchlejšie, ako sme čakali, veľká časť bola po diaľnici, ktorá bola vcelku dobrá, veľmi široká (v každom smere 3 pruhy plus odstavné pruhy) a úplne prázdna. Občas v protismere išiel nejaký konský povoz, kde tu sa otáčal autobus, ale našťastie všetko dopadlo ok 🙂
Na diaľnici od Havany po Viňáles majú miestni borci zaujímavú “športovú disciplínu”, postávajú pod viaduktom a keď zbadajú, že sa blíži auto z požičovne (čo sa dá rozoznať podľa červenej špz), tak sa vrhajú do cesty, oblečení do vecí, čo z diaľky vyzerajú ako uniforma, snažia sa zastaviť auto a vymýšľajú si rôzne rozprávky, aby z vás vymámili peniaze. Napríklad nám prvý tvrdil, že ďalej už sa po diaľnici nedá isť, že je úplne rozbitá a že on nás skratkou prevedie do Viňáles 🙂 Ostatným sme už nezastavovali, aj keď to bolo dosť náročné a bolo treba trúbiť.
Vyrazili sme o 9.00 a o 14.00 sme už aj s menším blúdením boli na tabakovej plantáži Alejandro Robaina pri Pinal del Rio. Rodina Robainových pestuje tabak už 5 generácií a je tak významná, že po nich pomenovali jednu z 27 kubánskych značiek cigár (patrí medzi 4 najlepšie značky na Kube). Alejandro zomrel v roku 2010 a teraz plantáž vedú jeho deti. Prehliadka plantáže bola veľmi zaujímavá, veľa sme sa dozvedeli. Videli sme ako tabak rastie, ako sa suší, ako sa spracúva a usmievavý dedko nám ukázal, ako sa šúľajú cigary. Viňáles je plné tabakových plantáží s tým najlepším tabakom na svete. Takmer všetko, čo sa na nich dopestuje, sa odovzdáva štátu, ktorý prevádzkuje fabriky, kde sa z tabaku robia cigary. Len malú časť úrody si môžu farmári nechať pre seba, aj to len pre vlastnú spotrebu, obchodovať s tým nesmú. Odovzdané listy prísne triedia špeciálni komisári podľa druhu a kvality, a potom sa z nich robí 27 rôznych značiek cigár. Čim kvalitnejšie listy, tým do lepšej značky cigary sa dostanú. Takmer všetky sa vyrábajú ručne. Robainovci, ako žiadna z plantáží, oficiálne nemôžu predávať svoje cigary, ale kúpili sme si ich v dome kúsok od farmy, kde nás nasmerovali. Každá dvojica sme kúpili 10 cigár po 5 CUC. Potom sme sa vrátili do Pinal del Rio a odtiaľ sme šli do Viňáles (25 km).
Už keď sme sa blížili k Viňáles, videli sme, že toto mesto a celá táto oblasť je o niekoľko úrovní vyššie ako Playa Girón. Nielen príroda, ktorá je krásna, ale všetko je tu krajšie, bohatšie, väčšie, novšie a oveľa oveľa viac to tu žije. Viac ako v Trinidade a v Santa Clare, aj ako na Varadere alebo na Cayo Coco.
Ubytovali sme sa v case u Lourdes a Oresta, čo sa ukázalo ako super voľba. Lourdes nám hneď povedala možnosti, čo vo Viňales robiť, s tým, že nám program aj zarezervuje. Dohodli sme si u nej na ďalší deň poldenný výlet na koňoch po údolí. Zároveň sme aj využili službu práčovne a dali sme si oprať nejaké veci.
U Lourdes sme si objednali aj raňajky a večere, ale až od zajtra, dnes sme chceli večerať v známej miestnej reštaurácii El Olivo. Počas pobytu na Kube sme vďaka Trip Advisoru a sprievodcovi Lonely Planet našli a navštívili hneď niekoľko výborných reštaurácií. Podávali v nich chutné jedlá, často krásne naservírované a zažili sme aj profesionálnu obsluhu, ktorá bola spôsobmi porovnateľná s európskym štandardom. Práve aj v El Olivo bolo jedlo vynikajúce. Adrika s Peťom si dali bolognské lasagne, Roman paellu a ja kačku na pomarančoch a mangu.
Potom sme sa prešli po meste, bolo plné ľudí, mali tu stánky a kolotoče ako na vinobraní 🙂 Z viacerých podnikov hrala hudba. Zakotvili sme v miestnom kultúrnom stredisku – Centro Cultural – kde každý večer hrajú. Najprv hrala “predkapela” s názvom Mezclarte. Boli hrozne živí, roztancovaní, pritiahli nás do podniku. Kúpili sme si ich CD, Roman ich stiahol z 10 na 8 CUC. Nasledovala hlavná kapela večera Sol de Valle. Aj tí sa nám veľmi páčili. Boli takí kľudnejší. V prestávke koncertu vystúpilo ešte tanečno-hudobné zoskupenie v kostýmoch. Vychutnávali sme si rum a chalani aj cigary.
6.12.2015 NEDEĽA: VIŇÁLES
Ráno o ôsmej sme raňajkovali a o deviatej pre nás prišiel sprievodca Giovanni, ktorý nehovoril ani slovo po anglicky, ale bol veľmi milý. Išli sme asi 5 minút peši k nemu. Tu nám dal kone a po krátkej inštruktáži sme vyrazili na prechádzku po údolí. Nikto z nás predtým nejazdil, ale prebehlo to v poriadku, kone boli zvyknuté a hlavne, ako tvrdil Giovanni, kone boli “semiautomatico” 🙂 Mali príznačné kubánske mená, Mojito, Pikiri, Cuba libre, Caramello 🙂
Počas vychádzky sme mali niekoľko zastávok. Prvá bola na tabakovej farme, kde nám za 2 CUC zasa ukázali a vysvetlili ako sa spracúva tabak. Potom nasledovala zastávka na drevenej rozhľadni, odkiaľ bol krásný výhľad po údolí. Za 7 CUC sme si kúpili limonády a veľkú fľašu vody. Tretia zastávka bola veľmi pekná jaskyňa. Platili sme 2 CUC za osobu. Potom sme pokračovali do Valle del Silencio (Údolia ticha), kde sme sa zastavili pri jazere, kde sa dá aj kúpať a po krátkej prestávke, ktorú sme si tu urobili, sme prišli na kávovú farmu. Sprievodca nám ukázal záhradu a všetko, čo v nej rastie. Rástli tu pomaranče, mandarinky, maniok, sladké zemiaky, čierne fazule, ananásy, kakaovník, guáva, banánovník, škoricový strom, mangovníky (teraz ale nie je ich sezóna bohužiaľ), karambola, káva arabica (menej silná) a robusta (silnejšia odroda) a ešte plody, z ktorých sa robia rumbagule (nejedia sa) a plody, semená ktorých sú silné červené farbivo, ktoré sa používa do jedál. Sprievodca nám ukázal aj rastlinu mimózu, ktorá reaguje na dotyk tým, že sa zatvorí.
Zo záhrady sme išli k prístrešku, kde nám sprievodca ukázal, ako sa káva suší, tlčie v mažiari aby vypadli zrná, prefúka sa aby odleteli plevy a nakoniec sa praží. Kto chcel, mohol si kúpiť kávu alebo med z kávových kvetov.
Naspäť sme sa na koňoch vracali cez borovicový háj. Giovannimu sme dali 20 CUC za osobu. Celý zážitok bol naozaj super.
V case sme sa prezliekli a osprchovali a išli sme sa najesť do El Oliva. Potom sme ešte vybavovali nejaké veci kvôli autu a večer sme mali večeru u Lourdes.
7.12.2015 PONDELOK: VIŇÁLES, CAYO JUTíAS
Od rána lialo, ale neodradilo nás to. Rozhodli sme sa, že vyrazíme autom na výlet na ostrov Cayo Jutías. Pred cestou sme sa zastavili na pobočke Cubanacan objednať na zajtra autobusový zájazd na Cayo Levisa. Pani tam nebola, rozhodli sme sa, že sa vrátime večer. Cayo Jutias mala byť druhá najkrajšia pláž v tejto provincii a je 65 km vzdialená od Viňáles.
Zastavili sme sa v jaskyni Cueva del Indio. Až tu sme uvideli, aké je údolie Viňales nádherné. Tým, že pršalo, zeleň vyzerala ešte šťavnatejšie a zdravšie. Za parkovanie sme zaplatili 2 CUC, za vstup do jaskyne 5 CUC na osobu. V jaskyni bolo krásne. Asi v polke sa čakalo na loďku a druhá čas prehliadky bola po riečke. Ja som v jaskyni spadla do mláky v jednej bočnej chodbe a bola som celá od bahna 🙂 Na parkovisku som sa prezliekla.
Medzitým prestalo pršať a začalo sa vyjasňovať. Nasledovala neskutočne rozbitá cesta na Cayo Jutias, už sme mysleli že to naše auto ani neprežije. (Tam sme išli východnejšou z dvoch možných ciest, naspäť západnou.) Ledva sme krokom prekľučkovali medzi jamami na ceste. Cestou sme videli ryžové polia a pekné výhľady na more.
Na ostrove sme išli nejaký čas akoby mimo civilizácie, až sme prišli na pláž, kde civilizácia odrazu bola. Bola tam celkom pekná pláž, lehátka, bar, reštaurácia. Parkovné bolo 2 CUC, lehátka boli 1,5 CUC, zobrali sme si len dve. Okúpali sme sa, dali sme si v bare pivo, sendvič a piňa coladu. Bolo zatiahnuté, ale nepršalo. Ale na obzore začalo byť veľmi tmavo a vyzeralo to na búrku.
Išli sme sa najesť do Restauranto Cayo Jutias. Služby tam neboli nič moc.
Cesta späť do Viňales bola oveľa lepšia, ako cesta tam. Cestou sme nejakým deťom rozdali žuvačky (rozdávali sme ich aj s farbičkami deťom odkedy sme prišli) a keď sme boli zasa vo Viňáles, zastavili sme sa pozrieť si miestnu atrakciu – skalnú maľbu Mural de la Prehistoria, ktorá bola vytvorená na požiadanie od Fidela. Ani sme nešli dnu, maľba je obrovská, je viditeľná široko ďaleko a je to dosť blbosť, takže skoda 2 CUC.
Potom sme ešte boli kúpiť zajtrajší autobusový zájazd na Cayo Levisa a išli sme do casy.
8.12.2015 UTOROK: VIŇÁLES, CAYO LEVISA
Dnes sme sa vybrali na autobusový zájazd na obľúbený ostrov Hemingwaya – Cayo Levisa. Autobus vyrazil o 8.30 z námestia vo Viňales, cena zájazdu vrátane obeda bola 35 CUC na osobu.
Asi hodinu sme šli busom a následne asi polhodinu loďou. Od rána bolo zamračené a až do pol tretej sa vôbec neukázalo slnko. Každú chvíľu mrholilo až pršalo.
Cayo Levisa je krajšie ako Cayo Jutias, bolo by tam fakt super, keby vyšlo lepšie počasie. Kvôli počasiu boli zrušené všetky atrakcie/aktivity okrem hodiny salsy. Takže už je jasné, že za celý náš pobyt na Kube sa nám nepodarilo potápať. Toto bola posledná príležitosť. Boli sme z toho smutní, aj Peťo, ktorý to chcel skúsiť prvý krát.
Rozložili sme sa na pláži a aj sme sa okúpali. Dali sme si v bare drinky a cez obed tam aj hrala kapela – dosť dobré duo s gitarou a rumbagulami.
Odchod domov bol o piatej, do casy sme prišli o siedmej. Po večeri sme sa dozvedeli o Orestovi, že je baseballový tréner a bývalý úspešný reprezentant kubánskeho národného družstva. Ukázal nám zošit plný novinových výstrižkov o ňom a ďakovný list od Fidela.
Večer vybehli chalani ešte na mojito a objavili super bar 3J Bar de Tapas.
9.12.2015 STREDA: VIŇÁLES – HAVANA
Ráno sme sa poslednýkrát najedli vo Viňáles, zaplatili sme dokopy 460 CUC a vyrazili sme do Havany. Po ceste sme ešte zastavili pozrieť sa z vyhliadky pri hoteli Los Jazmines, kde sa kedysi natáčal aj jeden diel seriálu o majorovi Zemanovi. Hotel bol fakt nádherný a výhľady sa nedajú ani opísať.
Po príchode do Havany sme v hoteli Sevilla odovzdali auto. Mali sme ho o deň dlhšie, tak sme doplatili rozdiel 71 CUC. Čiže namiesto depozitu 200 CUC nám vrátili len 129 CUC.
Peši sme prešli k adrese, na ktorej mala byť casa particular, v ktorej sme mali bývať. Byt bol ale umiestnený vo vchode, ktorý vyzeral tak hrozne, že sme sa neodhodlali tam ani vstúpiť a radšej sme išli hľadať iné ubytovanie. Zložili sme sa s kuframi v neďalekej reštaurácii 5Esquinas Trattoria, ktorá sa nám na prvý pohľad veľmi páčila a odtiaľ sme na striedačku chodili po okolí a zháňali voľné izby. Nakoniec uspela Adrika s Peťom a nasťahovali sme sa do bytu na druhom poschodí neďaleko “našej” talianskej reštaurácie a hneď nad barom/reštauráciou Habana 61.
Potom sme sa išli prejsť. Prešli sme zo štvrte, kde bývame (Stará Havana – Havana Vieja) do vedľajšej Havana Centro a išli sme paralelne s pobrežnou promenádou Malecón, pomedzi domy obyčajných chudobných havančanov. Najedli sme sa v dobrej reštaurácii na Via la Italia, už skoro na Malecóne. Ja som sa tam ulakomila aj na majonézový dresing k predjedlu a od ďalšieho rána až po príchod do Bratislavy som dosť trpela žalúdočnými problémami :-/ Reštaurácia ale bola dobrá, len ja som, neviem prečo, urobila takú hlúposť, ako jesť majonézu v trópoch. Vracali sme sa po Malecóne a tam sme si aj v jednom bare dali ďalší drink.
Oklukou sme sa vrátili k 5Esquinas Trattoria a tam sme sa navečerali a posedeli sme si ešte pri miešaných nápojoch.
10.12.2015 ŠTVRTOK: HAVANA
Zobudila som sa s hnačkou. Na toaletu som chodila každú pol hodinu a pri pohľade na jedlo ma napínalo na vracanie. Aj tak sme sa ale rozhodli ísť do mesta, po trasách, kde sú záchody 🙂 Počas dňa som užívala lieky a dúfala som, že mi bude čoskoro lepšie.
Najprv sme sa vybrali do múzea starých automobilov Museo de Transporte Automotor, ktoré malo byť neďaleko. Ako sme sa dozvedeli po príchode, presťahovali ho o hodný kus ďalej, tak sme tam po nábreží prešli. Cestou sme sa zastavili vo veľkej tržnici, kde sa predávajú suveníry. Naspäť sme sa prešli po zrekonštruovanej ulici Calle Mercaderes na Plaza Vieja, kde sme si dali drinky (ja kolu a 2 x WC) v podniku, čo patril spoločnosti Habaguanex, ktorá z utŕžených peňazí realizuje sociálne projekty a hlavne v obrovskej miere postupne rekonštruuje staré mesto. Ceny tam boli raz tak vysoké ako inde.
Ja už som bola príliš vyčerpaná, preto ma Roman odprevadil na izbu, zásobil ma vodou, banánmi a kolou a vrátil sa von za ostatnými.
Ležala som na izbe a ostatní išli do tabakovej fabriky Real Fábrica de Tabacos Partagás. Ukázalo sa, že aj ona bola presťahovaná a bola veľmi ďaleko. Vybrali sa tam peši a keď tam dorazili, zistili, že zatvárajú o pol druhej a že už je teda zatvorené. V ten deň už nestihli nič viac ako úmornú cestu zasa naspäť. Na casu prišli okolo štvrtej. O siedmej išli chalani von jesť a na pivo a my sme zostali doma (Adrika sa tiež necítila dobre).
11.12. 2015 PIATOK: HAVANA
Dnešný deň pokračovali moje zdravotné problémy v rovnakej podobe ako včera. Ostatní sa išli naraňajkovať a keď sa vrátili, išli sme do mesta. Najprv sme išli ešte vybrať do bankomatu ďalších 200 CUC. Potom sme hľadali lekáreň, aby som si kúpila ďalšie lieky.
Keď sme všetko vybavili, vybrali sme sa do Museo Nacional de Bellas Artes, konkrétne do časti Arte Cubano. Vtup do múzea bol 5 CUC a v múzeu bola veľká zima (klíma). Hneď vedľa bolo Museo de la Revolución, vstup 8 CUC. Obidve múzeá boli pekné.
Ja som sa už zasa cítila veľmi vyčerpaná a chcela som si ísť ľahnúť, kým sa ostatní pôjdu naobedovať. Na obed boli rovno pod našim domom v skutočne super reštaurácii Havana 61 (podľa adresy, naša ulica sa totiž volala ulica Havana).
Po obede som ja ležala a ostatní išli peši do predajne na bývalej adrese tabakovej fabriky, aby tam kúpili výhodne rum. Roman doniesol 6 sedemdecových fliaš a po príchode na izbu zistil, že sa nám všetko nezmestí do kufra. Rozhodol sa, že jedna fľaša sa musí hneď teraz vypiť a tak sa do toho aj pustili 🙂
Chceli sme ísť na vyhliadkovú jazdu turistickým autobusom, ale už bolo neskoro a nepremával, tak sme išli na hodinovú vyhliadkovú jazdu kabrioletom Chevrolet z roku 1951. Mladý a sympatický šofér Ábel nám dával výklad v angličtine. Ukázal nám balet národného divadla, povedal, že do Capitolu (El Capitolio) sa chystá presťahovať vláda. Prešli sme cez China town, ktorý vybudovali Číňania a potom odišli a nechali ho prázdny. Teraz v ňom bývajú Kubánci.
Ako sme sa dozvedeli, chudobní havančania žijú hlavne v starej Havane – Havana Vieja a v Centro Havana. V jednom dome býva naraz aj osem až desať rodín. V novej Havane – vo Vedade – býva skôr stredná trieda a elita býva v Marianao. Toto rozdelenie je veľmi hrubé a skresľujúce, ale takto nejako to približne vraj je.
Prešli sme okolo cintorína Necrópolis Cristóbal Colón, cez Plaza de la Revolución a dali sme si mojito v bare kam nás zaviedol Ábel. Boli sme sa pozrieť aj v sále, kde vystupuje Buena Vista Social Club – dnes večer hrali dva koncerty na dvoch miestach, ale všetko už bolo vypredané. V cene 30 CUC je stôl a 3 drinky, koncert trvá 3 hodiny. Naproti tomu vystúpenie známeho kabaretu v Tropicane trvá 30 minút a stojí 75 CUC. Ábel hovoril, že koncerty v Tropicane sa dosť točia okolo sexturizmu – tam sa zákazníci dávajú dokopy s dievčatami.
Prešli sme cez Malecón a starú Havanu Vieja a skončili sme. Prehliadka trvala 1 hodinu a platili sme 25 CUC (pôvodne pýtal 30 CUC). Ábel bol sympatický, dali sme mu drobné a zvyšné žuvačky. Potom sme sa najedli v 5Esquinas Trattoria a išli sme spať.
12.12.2015 SOBOTA: VARADERO
Odubytovali sme sa, naraňajkovali a zobrali sme si na cestu vodu a foccacie z 5Esquinas Trattoria. Na stanicu Viazulu nás viezol obrovský černoch, čo vyzeral ako strejda Marcellus z Pulp Fiction 🙂 Adrika ho stiahla po ťažkom vyjednávaní z ceny 15 CUC na 10 CUC, čo potom ohodnotil obdivnou poznámkou, že Adrika je “good woman”. Asi mu imponovala jej schopnosť ušetriť rodine peniaze 😉
Viazulom sme sa za 12 CUC odviezli na Varadero. Ešte predtým sme skúsili obvolať nejaké ubytovania na Varadere, ale všetko bolo beznádejne plné. Išli sme tam bez rezervácie a vedeli sme, že budeme radi, ak zoženieme vôbec nejakú posteľ na prespatie.
Na stanici Viazulu sa nás ujal taxikár, ktorý nám pomohol nájsť ubytovanie v dvoch izbách v dvoch navzájom susediacich casách. Adrike s Peťom sa ušla lepšia casa, kde majitelia boli zjavne schopnejší a viac sa snažili. Taxikár odišiel a následne Adrika zistila, že jej asi v taxíku vypadol iPhone. Našťastie nám taxikár nechal vizitku, pretože sme sa s ním dohodli, že po nás zajtra príde a odvezie nás na letisko. Zavolali sme mu a on šťastnej Adrike vrátil jej telefón, za čo mu veľmi rada dala 10 CUC. Keď sme sa ubytovali, išli sme sa pozrieť na verejnú varadersku pláž, ktorá bola neďaleko nášho ubytovania. Keď sme tam prišli, boli sme vyvalení, pretože to bola suverénne najkrajšia pláž ktorú sme na Kube videli. Varadero okamžite stúplo v našich očiach a hneď sme si naplánovali, že tam hneď ráno prídeme a posledný poldeň pred odletom strávime tam. Z pláže sme sa išli najesť. Na ulici nás zastavil Kubánec ktorý propagoval miestnu “najlepšiu reštauráciu” Waco´s club, ocenenú Trip Advisorom. Išli sme do nej a dobre sme urobili, bol to skutočne zážitok na úrovni, obsluha, jedlo, servírovanie…. Naozaj vynikajúce, aj keď samozrejme drahšie.
Po večeri sme išli do Beatles Baru, ktorý sme mali tentoraz kúsok od ubytovania. Opäť bol natrieskaný do posledného miesta a zasa sme mali super zážitok. Hrala skupina Vintage rock a rovnako ako sme to tu zažili už predtým, striedala aj táto skupina troch spevákov. My s Romanom sme si aj dobre zaskákali a naozaj sme sa dobre zabavili.
13.12. a 14.12.2015 NEDEĽA: VARADERO
V nedeľu ráno sme sa naraňajkovali, vyplatili domácich a išli sme na pláž. Bolo to perfektné. Úžasné počasie, super more, krásna, fakt dokonalá pláž. Náš posledný deň na Kube bol čo sa týka kúpania bezkonkurenčný. Na pláži sme zostali kým sa dalo a potom sme si sa šli najesť. V parku s jazerom za Beatles barom sme našli peknú taliansku reštauráciu Dante, kde nám urobili výborné cestoviny. Odtiaľ sme si šli už len pre kufre. Náš taxikár už nás čakal a odviezol nás na letisko. Tam sme kúpili ešte nejaké suveníry a odleteli sme domov. Do Dusseldorfu sme prileteli ráno 14.12. a odtiaľ za hoďku a pol do Viedne.
Po návrate sme zistili, že auto na parkovisku nevieme naštartovať, lebo mu odišla baterka. Takže sme strávili po celom tom dlhom lete ešte 1,5 hodiny na Schwechate zastavovaním áut a štartovaním cez káble 🙂 Po 90 minútach konečne zastavil pán z Pezinka, ktorý mal dostatočne silné/hrubé káble na naštartovanie SUVcka a potom sme už len došoférovali šťastne do Bratislavy.
BONUS: KTO JE PÁN V LOGU COHIBY?
Náčelník kmeňa Taínov Hatuey, ktorého hlavu nájdete v logu najznámejšej kubánskej značky Cohiba, bol prvý z radu kubánskych národných hrdinov – revolucionárov.
Taínovia boli mierumilovný národ, ktorý na Kubu ustúpil z Južnej Ameriky pred kanibalskými Karibmi a ktorého dobré časy sa navždy skončili s príchodom španielskych kolonistov. Po miernych indiánoch, ktorí žili v hlinených domoch a ako prví z predkolumbovských národov vyšľachtili tabak do podoby vhodnej na fajčenie, nám zostali napríklad slová hurikán a tabak.
Španieli sa k domorodcom správali od začiatku brutálne, čo vyústilo až do povstania, ktoré viedol náčelník Hatuey. Odpor Taínov sa úplne zlomil po tom, čo Hatueyho chytlili a 2. februára 1512 zaživa upálili. Na obraze, ktorý sme videli v Havane v Museo National de las Artes (Arte Cubano) bol zobrazený, ako stojí v plameňoch veľmi hrdo a so vztýčenou hlavou. Vraj jeho posledné slová boli, že sa nechce dostať do neba, ak tam budú Španieli. To vraj radšej pôjde do pekla, aby sa s nimi už nemusel stretnúť.
Kolonizátori začali veľmi rýchlo využívať Taínov ako pracovnú silu pri ťažbe zlata a iného nerastného bohatstva. Otroctvo bolo oficiálne zakázané, takže domorodci dostávali za svoju prácu zaplatené v podobe bezplatných hodín kresťanstva. Približne dvadsať rokov trvajúce utrpenie Taínov ukončil až “apoštol indiánov” Fray Bartolomé de las Casas, ktorý intervenoval za zlepšenie ich životných podmienok u španielskej koruny. Bohužiaľ, pre väčšiu časť pôvodného obyvateľstva už bolo neskoro. Tí, ktorí sa neupracovali na smrť v zlatých baniach, zomreli na európske choroby a v roku 1550 ich už bolo iba 5000.